neviem ako ďaleko dozadu siaha moja pamäť. určite viem, že si pamätám aj to čo sa dialo predtým ako som šiel do školy.
mali sme veľkú záhradu, skutočne veľkú, viacej ako hektár. mama nepracovala v žiadnom zamestnaní, zato v záhrade od rána do večera. ja som sa tmolil okolo nej a zavadzal.
ráno ma budila v postieľke, ktorá bola kovová, v prostriedku vyležaná, bola v nej super pohodlná jama. v spálni sa nekúrilo, tak ma brala rýchlo do obývačky kde ma obliekala. jej dotyk bol zázračný a viem, že aj keď veľa nerozprávala, prúdila z nej čistá sila, láska, pokoj, skrátka to čo je schopná vyžiariť iba biologická mama.
potom sme spolu jedli. v kuchyni, kde bol veľký starý sporák, v ktorom už od rána sa kúrilo. drevom, lebo sme ho mali stále nadbytok vo veľkej záhrade. raňajky to bol rituál, najmä v zime. s maminou asistenciou som si smel vlastnoručne upiecť hrianku. suchú, nie v oleji, ale rovno na liatinovom šporáku. držala ma v náručí nad sporákom, kým som so starým nožíkom prevracal svoju hrianku. neviem, čo hrialo viacej, či mamina náruč alebo žiara sporáka...
hrianku som si potom natrel cesnakom. „nedávaj si ho veľa, lebo budeš smrdieť ako starý žid“ nechápal som síce tieto súvislosti, ale raz som sa spýtal, „ a židia smrdia od cesnaku alebo že sú starí ?“ smiala sa tak úprimne, až jej išli slzy. po cesnaku sa hrianka potrela bravčovou masťou. na to som nemal oprávnenie, robiť to sám. aby som si nebodaj nedal priveľa masti.
k hrianke patril čaj. boli len dve možnosti, fodormenta tea, alebo hársfa tea. obidve boli z našej záhrady. čaj sme nekupovali. nekupovali sme nič, čo sa dalo vypestovať. aj levanduly sme mali pod oknom. naspäť k čaju: aha, do čaju sa mohli dať tri lyžičky cukru. do melta kávy a neskôr keď niekto nám doniesol tak do kakaa sa dávali len dve. to bolo pravidlo ktoré ani dnes nedokážem prekročiť.
moje prvé obrazy s mamou sa viazali na jedlo. nepamätám sa v tomto mojom veku, čo a ako sme jedli na obed a na večeru. ale ráno bolo moje stolovanie spojené s dotykom mamy, s jej prítomnosťou, s jej veľkými čiernymi očami. vtedy som mal mamu iba pre seba. nepamätám sa na to, že kde bola moja o dva roky staršia sestra pri tomto rituále raňajok. usudzujem teda že som mohol mať viacej ako štyri roky a menej ako šesť. no a ona bola v škole.
po raňajkách prišla pravidelná otázka: eleget ettél ? bol to signál, že táto neopakovateľná hra na nasávanie mamy sa skončila ( aspoň teda pre ten deň ). dnes viem, že ďaleko dôležitejšie bolo byť s ňou ako hrianky, cesnak, čaj.
levandula mi najhlbšie utkvela v pamäti. ostatné si musím vybavovať.