obraz v mojej mysli z predškolských rokov v spojitosti s flórou je nie vždy jasný. viem, že sa pohybovala v mojom svete, ale neviem jej priestor vykolíkovať. záhrada kde som sa väčšinou pohyboval ju neobsahovala. bola zrejme v škole. a hrala na klavír, takže bola asi na klavíri. ja som svoje veci s ňou nekonzultoval. aj preto nie, lebo čokoľvek som úprimne predniesol, to bolo s nadhľadom a blahosklonne zosmiešnené, alebo nezodpovedateľnou otázkou spochybnené. teraz s odstupom mnohých rokov, majúc vlastné deti a poznajúc ich mocenské boje v postavení svorky vidím, že som v tom čase nemal šancu. skrátka mala náskok dvoch rokov. každý zo záverečných finišov patril jej.
napríklad. každý mal svoju sliepku. teda mali sme ich veľa, ale len jedna bola akože jej a jedna moja vyvolená. jej sliepka sa volala „pipike". bola to pekná krotká strakatá sliepka, dnes viem, že to bola vlaška. ja som svoju tiež chcel nejako volať, ale ona mi povedala, že moja sliepka nemá meno.
lebo je biela.
musela byť biela, lebo to bola zase leghorn -ka. tak som ju nakoniec nevolal po mene, iba „poď moja, poď". považoval som to za krivdu.
v záhrade som mal zase jednoznačne navrch ja. vedel som vždy prvý kde sú prvé jahody, ktorá čerešňa je prvá červená, kam si náš pes zahrabáva kosti. a mnohé ďalšie veľmi dôležité veci. pre mňa a pre záhradu. ja som si svoj handikep voči flóre uvedomoval. netrápil ma tak veľmi, žeby som mal depky, ale bolo to tu. a tak som viedol svoju malú vojnu, ktorá nebola prehliadnuteľná. keď sme išli polievať spolu zeleninu, jej malá kanvička nikdy nebola tam kde má byť. keď sme v nedeľu poobede šli s édesanyou a s otcom a psom na vychádzku, stále sa muselo čakať na moju sestričku. topánky, rukavice, ruksáčik, no nič nebolo po ruke. veľavýznamne som sa držal otcovej ruky a výraz na mojej tvári hovoril o všetkom. nuž tak. každý mal svoje Kosovo. aj ja. hanbím sa, teraz.
postupne sa rozdiel dvoch rokov zotieral. niektoré farebné kombinácie sa nedajú zotrieť nikdy. a ešte dlho trvalo, kým som prekonal, zabudol na syndróm staršej sestry. vlastne nikdy som ho neprekonal, on sa prekonal sám, rokmi. ale to nebolo tak raz dva. aj do základnej školy sme chodili do tej istej. moja prvácka učiteľka ju učila pred dvoma rokmi tiež. na potvoru.
„tvoja sestra už v takomto čase dostávala samé včeličky, ale ty si sa na ňu veru nepodal!"
stále a stále som bol konfrontovaný s touto situáciou, že moju identitu všetci, akosi zlomyseľne spájali s mojou múdrejšou, poriadnejšou a poslušnejšou sestrou.
naučil som sa s tým žiť. dokonca sa niečo z toho stalo časom aj mojím krédom. pochopil som, že sú veci ktoré sú dané - nemusíš s nimi súhlasiť, ale prijať ich musíš. len tade vedie cesta dopredu. inak ťa kamene života zomelú...